Mačky

Ak už niečo teraz tušíte, tak tušíte správne. Priniesol mi čierneho kocúra ktorý už nevyzeral na to že je ešte malý.  

Mal už asi pol roka, bol veľmi chudý a bál sa, takže mi hneď vbehol do izby a schoval sa mi pod skriňu. Naše prvé dve noci boli hrozné, ja som ich preplakala a on ma nechápal. Chcel spať v mojej posteli v perine, lenže ja som si predtým naštudovala, že ako si zviera naučím tak takého ho budem mať stále. Chcela som aby spal na svojom mieste čo mal na spanie a nevedela som mu to nijakým spôsobom vysvetliť.

Dnes keď si na to spomeniem tak sa musím smiať na tom. Už ho mám takmer tri roky a lepšie sa vzájomne poznáme, rozumieme si a máme sa radi. Nevymenila by som ho za nič na svete a myslím že ani on mňa. Čo sa týka jeho mena, tak to je trošku zložité, oficiálne sa volá Satyricon avšak v rodine sa toto meno nepresadilo a takže nedobrovoľne sa volá Miško.

V úvode som spomínala že mám dvoch kocúrikov. Tohto druhého kocúrika mi priniesla bývalá spolužiačka, že ho našla vonku na ulici schúleného a hladného a keďže bol taktiež celý čierny, tak si myslela, že to je môj Satyricon. 

Vrátiť ho naspäť na ulicu sa nám obom s mamkou priečilo, spolužiačka si ho nemohla zobrať, lebo má psíka a nezniesli by sa, tak sme sa ho ujali. Dostal meno Dio, avšak taktiež je len oficiálne a hovorí sa mu Gugu alebo Gulinek. Každý z nich má svoju izbu s vlastnými hračkami, spacími plochami, jedlom, vodou a toaletami. Spolu sa navštevujú len pod dozorom, pretože sa spolu nevedia hrať a namiesto toho sa bijú.V zimnom období, kŕmime na balkóne sýkorky a obidvoch to za oknom veľmi fascinuje. Vydržia sa na ne pozerať celé hodiny, aj keď najradšej by ich naháňali a hrali sa s nimi.